Novinky

Zamestnanci nemocníc siete AGEL podporili finančne kolegyňu zo Skalice, ktorej hurikán vzal domov. Dobrovoľná finančná zbierka pre Janku Havlíkovú

Tragédie si nevyberajú, koho postihnú. Jednou z obetí hurikánu, ktorý v závere júna postihol Moravu, je aj dlhoročná zdravotníčka z Fakultnej nemocnice AGEL Skalica. Z minúty na minútu, nečakane a bez prípravy sa jej rodine zmenil život a z toho doterajšieho nezostalo vôbec nič. V takýchto situáciách sa ukáže sila ľudskosti a pomoci. Prostredníctvom NADÁCIE AGEL bola v zdravotníckych zariadeniach nemocničnej siete AGEL vyhlásená dobrovoľná finančná zbierka pre kolegyňu a kamarátku Janku Havlíkovú – sestričku z Urologickej ambulancie Fakultnej nemocnice AGEL Skalica, ktorú tornádo pripravilo o domov.

Keď 24.6. ničivá katastrofa na južnej Morave zasiahla oblasť Hodonínska, tornádo napáchalo veľké škody aj v obci Lužice. Tu žije aj Janka Havlíková, ktorá pracuje v skalickej nemocnici od roku 1984 ako zdravotná sestra v urologickej ambulancii. Do zamestnania dochádza denne z obce Lužice, kde žije v záhradkárskej časti Kratiny. Ničivý vír im strhol strechu, vytrhal okná, znehodnotil alebo odniesol majetok, čím sa  ich domov stal neobývateľným. Pani Janka aj s partnerom boli v čase nešťastia vo svojom príbytku, našťastie prežili, aj keď psychická ujma ostala.

Fakultná nemocnica AGEL Skalica sa v tejto súvislosti obrátila na NADÁCIU AGEL so žiadosťou o pomoc a podporu pre kolegyňu, ktorá sa ocitla v núdzi. „Dobrovoľnú finančnú zbierku vyhlásila nadácia na podnet zamestnancov skalickej nemocnice, ktorí chceli J. Havlíkovej pomôcť získať prostriedky na nový začiatok. Nesmierne nás teší, že sa nám podarilo charitatívnu iniciatívu rozšíriť do všetkých zdravotníckych zariadení v sieti AGEL na Slovensku aj v Čechách,“  vyjadrila sa k realizácii zbierky riaditeľka NADÁCIE AGEL Mgr. Iveta Chreneková a doplnila: „Podpora, spolupatričnosť, empatia a ľudskosť sú hodnotami, ktorými NADÁCIA AGEL už dlhé roky riadi svoju činnosť. Zdravotníci, napriek ťažkému vypätiu všetkých síl v poslednom období nezabudli na tieto hodnoty a navrhli pomoc pre svoju kolegyňu a kamarátku Janku Havlíkovú. Spoločnými silami sa nám podarilo vyzbierať  v dobrovoľnej finančnej zbierke 10 400 € na nový domov. Vážime si pomoc každého zamestnanca a otvorené srdcia všetkých kolegov.

Vďaka spoločnému úsiliu kolegov a zamestnancov nemocníc siete AGEL sa podarilo Janke odovzdať symbolický šek v hodnote vyzbieraných prostriedkov. „Veľmi si vážim túto pomoc od všetkých zamestnancov našej nemocnice aj ostatných nemocníc site AGEL. Ústretovosť, ochota, solidarita ľudí je pre mňa nová životná skúsenosť, ktorú som nikdy nezažila. Som prekvapená, koľko ľudí, ktorí nás nepoznajú, nám chcú pomáhať,“ ocenila spolupatričnosť svojich kolegov, známych aj úplne cudzích ľudí pani Janka.

NADÁCIA AGEL je nezisková organizácia, ktorá pôsobí v Českej a Slovenskej republike už od roku 2011. Je súčasťou skupiny AGEL, najväčšieho súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v strednej Európe. Jej poslaním je pomáhať osobám s hendikepom a organizáciám v nadväznosti na zdravotnú a sociálnu sféru.

Janka Havlíková: „Ešte teraz spozorniem, keď počujem vlak prechádzajúci okolo Lužíc“

Nikto z nás si to nevie a ani nechce ani predstaviť. V okamihu, na ktorý sa nikto nemohol pripraviť, prišli o všetko. Zostal im holý život, prázdne ruky, kopec sutín, neporiadku, nič nebolo na svojom mieste a väčšinu svojich vecí buď nenašli, alebo boli nepoužiteľné. To všetko za pár minút spôsobil tragický hurikán, ktorý v závere júna zasiahol Moravu a aj Lužice. Janka Havlíková z Fakultnej nemocnice AGEL Skalica celý život pomáha pacientom. Osud jej pripravil najťažšiu skúšku, keď museli s priateľom bojovať o holý život....

V záhradkárskej časti Kratiny v Lužiciach bývam osem rokov. S priateľom sme si celé tieto roky budovali bývanie. Boli to roky práce. Konečne sme zrekonštruovali kúpeľňu. Čakali nás len už len dokončovacie práce.

Na Morave sa mi vždy páčilo. Bývala som 20 rokov v Skalici. Moravu som rada navštevovala na bicykli. Nikdy by som však nečakala, že tu nakoniec zostanem bývať. Aj keď je to z Lužíc do Skalice len asi 17 km, cestovanie do práce bolo pre mňa veľmi komplikované. Zo začiatku som cestovala tromi autobusmi ráno a tromi poobede. To ma veľmi unavovalo. Po čase som začala jazdiť na babete, potom na skútri. Nie je to tak dávno, čo som skúsila po dlhých rokoch jazdiť autom. Bola som šťastná. Prvého apríla tohto roku som vycestovala autom prvýkrát a,  bohužiaľ, tak som cestovala len do 24. júna. Pretože mi tornádo auto úplne zničilo a skončilo na vrakovisku.

Ten deň som mala dovolenku. Nič nenasvedčovalo tomu, že asi o 19.15 hod. sa stane niečo, čo nám tu v Lužiciach všetkým zmení život. Okolo siedmej hodiny podvečer nám priateľka prišla ukázať úplne nové auto. Našťastie sa nezdržala a tornádu sa tak vyhla. My sme to šťastie nemali. Priateľ išiel do bazéna a ostalo mu zle. Nevie ten pocit dodnes popísať. Susedia oproti sú z Holíča a povedali, že tesne pred tým, než odišli, pes sa strašne bál a vtáci prestali spievať. Nielen zvieratá, ale aj my sme mali divný pocit. Všade zostalo neobvyklé ticho. Syn na mňa volal, že sa na nás niečo nezvyčajné valí. Padlo pár veľkých krúp. Pozrela som sa cez oblok zo spálne a videla som, ako kopa vecí letí vzduchom. Nádoby, vedrá, šaty, všetko možné. Vedela som, že je zle. Za plotom za záhradou je železnica. Myslela som si, že ide vlak, ale bohužiaľ, ten zvuk vydávalo blížiace sa tornádo. Mnoho ľudí, čo býva pri železnici, ako som sa časom dozvedela, tiež tento zvuk zmiatol. Syn sa snažil pevne držať vchodové dvere. Chceli sme rýchlo otvoriť a utekať do pivnice, ale za dverami už začalo všetko padať. Mali sme tam veľký regál s kopou pracovných pomôcok (vŕtačky pod.). Vedeli sme, že do pivnice sa nedostaneme. Pribehli sme k synovi, aby sme mu dvere pomohli udržať, ale tlak tornáda bol taký silný, že hneď vedľa dverí, kde som stála, sa odula stena dovnútra miestnosti. Spadol sadrokartón a rozbilo sa veľké zrkadlo. Rýchlo sme utekali za murovanú stenu ku kúpeľni. Zrazu som sa pozrela doľava, v spálni sa rozbil oblok a videla som, ako odletela strecha. Ten zvuk pripomínal detskú hračku jojo. Zrazu som videla nad kuchynskou linkou oblohu. Rozbilo sa ďalšie okno v kuchyni, spadol televízor a na kuchynskú linku a do spálne na posteľ spadol sadrokartón a ostalo ticho. Bol to hrozný moment. Všetko to trvalo asi 5 minút.

Otvorili sme vchodové dvere. Na schodoch boli kopy popadaných vecí z regálu, ale neboli to len naše veci. Čo ma zaujalo, bol tam konský chomút. Vedrá, oblečenie, náradie, množstvo cudzích vecí. Vyšli sme von z domu. Záhradný prístrešok bol spadnutý a v záhrade ležala veľká kopa vecí. Bazén bol zasypaný doskami z prístrešku a na nich veľké drevené WC, ktoré priletelo cez plot od susedov. Ťažko sme sa dostávali z domu cez kopu našich aj cudzích vecí – konárov, plechových vaní, skríň a podobne. Kúsok od nás je rybník „Lužák“ a my sme nevedeli, ako sa k nemu dostaneme. Nič dookola sme nespoznávali. Boli sme v šoku, nepoznávali sme okolie. Museli sme odhadzovať rôzne veci, stromy, vaničky, vianočný stromček, rozbité ozdoby a podobne.

Naproti nás býva mladá rodina s troma deťmi. Keď sa to stalo, mama nestihla vbehnúť do domu a tornádu ju hodilo o plot, potom na schody a ešte sa na ňu kotúľal drevený domček. Bola samá modrina. Mladý sused tesne po nešťastí bol celý krvavý, idúc k nám sa pýtal, či sme v poriadku a pokračoval k iným susedom, aby sa uistil, či sú tiež v poriadku. Kúsok ďalej býva pani, ktorú syn hľadal. Vystrašený utekal a našiel ju zasypanú v posteli, ale živú. Jeden starší sused kúsok od nás spomínal, ako videl letieť vlečku od traktora vzduchom. Oplotenie medzi pozemkami bolo väčšinou vytrhnuté alebo pováľané a na ňom prichytené najrôznejšie veci.

Išli sme pešo do Hodonína. Všade blikali policajné, požiarne autá a sanitky. Tú noc sme ostali v Hodoníne u priateľky - bola to pre mňa najdlhšia noc v živote. Tri dni som nemala chuť komunikovať s nikým. Nemohla som.  Hneď ako sa dalo, sme sa vracali z Hodonína do Lužíc. Zase sme museli prechádzať cez kopu vecí a sutiny. Prišli sme domov, ak sa to tak dá nazvať. Naproti nám boli pred príchodom tornáda dve drevené chatky a detský bazén. Neostalo tam nič. Bol to strašný pohľad.

U nás v tom čase už behalo asi 20 synových kamarátov zo Skalice. Onedlho prišlo asi 10 ďalších dobrovoľníkov a začali zbierať zo záhrady všetko, čo tam nalietalo. Stále sa o nás starali zdravotníci. Nosili nám jedlo, vodu. Bolo veľmi horúco. Pridali sme sa k nim. Najťažšie pre mňa bolo zbierať detské oblečenie a hračky. Potom prišla pomáhať rodina a priatelia. Každý deň to tam bolo ako v úli. Naokolo bolo počuť šušťanie plachiet, ktoré nahrádzali odletené strechy. Strechy odleteli všetkým okolo nás. Všade bolo počuť kvílenie píl, cítiť dym z pálenia konárov, jazdila ťažká technika. Stále sme sledovali radar a keď hrozilo zlé počasie, rýchlo sme sa pobalili a išli prespať do ubytovne. V karavane sme mali obavy spať pri hroziacich búrkach.

To, čo nám ostalo v dome, bolo nepoužiteľné. Všetko vybavenie, všetky osobné veci – všetko sme vyhodili. Doteraz nevieme, kde skončila naša strecha. Zobralo je celú v okamihu. Steny zostali stáť, ale už sú naklonené. Sadrokartón bol popadaný. Skriňa v spálni sa nahla, napršalo do nej a sadrokartón do nej napadal. Mali sme novú stavanú plechovú búdu. Celá odletela a do dnes sme z nej nič nevideli. Bol tam železný stôl tzv. ponk, železný regál a na ňom kopa pracovného náradia, kotol s kotlinou..... Ostali tam ležať len dva miešky s cementom. Priateľ tesne pred tornádom postavil nový pekný prístrešok z dreva a železa. Plechy z neho odleteli a konštrukcia sa ohla. Ako rozhodol statik, naše staré bývanie čaká demolácia a vedenie priateľovej firmy sa rozhodlo pomôcť nám postaviť hrubú stavbu nového malého domčeka.

V skalickej nemocnici,  čo si veľmi vážim, mi ponúkli byt, hneď ako sa uvoľní. Len my sme vedeli, že tu musíme zostať a všetko dávať s pomocou rodiny a priateľov do poriadku. Celý týždeň sme preto chodili spávať s vypožičanou centrálou k synovi do Skalice a skoro ráno späť do Lužíc. Po 9 dňoch sme sa rozhodli, že v Lužiciach zostaneme a začneme odznova. Bol to predsa náš domov. Celé dni sme stále niečo riešili a pracovali. Boli veľké horúčavy. Stále nám pomáhali dobrovoľníci. Boli to nielen priatelia a rodina. Pomáhali nám úplne cudzí ľudia, jedna dobrovoľníčka chodila až z Prahy. Do prác sa zapojili vojaci, študenti, neznámi jednotlivci alebo celé rodiny. Nikdy na tú ochotu ľudí nezabudnem. Bolo to niečo úžasné, čo nás hnalo dopredu. Sami by sme to nezvládli. Jeden pán z dobrovoľníkov nám ponúkol po týždni karavan, čo nám veľmi pomohlo. Mohli sme si v ňom variť, zapojiť chladničku, osprchovať sa, mohli sme v ňom prespávať. V situácii, keď sme boli bez elektriny, nám to veľmi pomohlo. Obdivuhodné však bolo a je, že všetci sme boli k sebe priateľskí, všetci sme spolupracovali. V tom čase z priateľovej firmy prišiel výrobný riaditeľ Ing. Marek Milde a ponúkal nám ubytovanie vo firemnej ubytovni v Ratíškoviciach, ktoré môžeme podľa uváženia využívať.

Až pár dní po katastrofe som sa dozvedela, že aj môj zamestnávateľ, spoločnosť AGEL vyhlásila dobročinnú zbierku, aby nás podporila v ťažkej životnej situácii. Veľmi si vážim túto pomoc od všetkých zamestnancov našej nemocnice aj ostatných nemocníc siete AGEL. Ústretovosť, ochota, solidarita ľudí je pre mňa nová životná skúsenosť, ktorú som nikdy nezažila. Som prekvapená, koľko ľudí, ktorí nás nepoznajú, nám chcú pomáhať.

Teraz chodím do práce zase autom, ktoré mi podaroval šéf holíčskej autoškoly TOP GUN Mgr. Radoslav Fagan. Ďalší človek, ktorému som vďačná ako rodine a priateľom, ktorí nám dodnes pomáhajú. Toto sú prejavy, ktoré mi dávajú silu vydržať a pokračovať ďalej. Nikto z postihnutých Lužíc neuteká, všetci sa snažia obnoviť si domov. Mladej rodine bývajúcej oproti nám s pomocou dobrovoľníkov spevnili dom a majú novú strechu. Aj pani, čo ju na posteli zasypalo, má novú strechu. My máme opravenú strechu v časti, kde bola kuchyňa a spálňa, aby sme mali kde zložiť veci, ktoré nám ostali. Jedna stena v spálni chýba a aj teraz, keď píšem tento príbeh, tu trochu prší a dookola máme plachty, ktoré nárazom vetra šuštia. Zase sa mi vracia pocit zo začiatku po nešťastí, nech to už skončí. Chystáme sa stavať. Bude to len malý domček, ale hlavne, že už budeme normálne bývať. Teraz, v tejto chvíli ma drží hlavne to, keď myslím, čo nám všetko tornádo zničilo a vzalo, na to že sa začne stavať, aby sme mali zase domov v Lužiciach. Teším sa na to a dúfam, že na Vianoce už budem piecť medovníčky v novom, síce možno v nedokončenom, kde už, dúfam, nebudem počuť šušťanie plachiet a nebude mi tam pršať. Keď sa mi toto želanie splní, tak to bude len veľkou ochotou a snahou ľudí okolo mňa, za čo im srdečne ďakujem.“

Tiskový mluvčí

Mgr. Adam Knesl
Email: adam.knesl@agel.cz